Keď sa povie slovo krása, väčšina z nás si predstaví ženy s ideálnymi mierami a bezchybnou tváričkou. Možno aj nejaké normy, podľa ktorých možno určiť, či je človek pekný alebo nie. No je to naozaj tak? Čo ak existuje ešte iný a možno lepší a pravdivejší pohľad na túto záležitosť? V priebehu histórie ľudia krásu chápali vždy úplne inak. Raz boli v móde dlhé vlasy, inokedy krátke; v stredoveku chceli mať ženy vysoké čelá a bledé neopálené telo bolo znakom vysokého postavenia, pretože naznačovalo, že sa žena nemusela utrápiť pri práci na horúcom slnku. Zdá sa, že ľudia vždy budú mať tendenciu stále chcieť čosi na sebe meniť a nikdy nebyť spokojný s tým, čo majú.
V súčasnosti si mnoho žien dáva zväčšiť pery, permanentne tetovať obočie a chodia na rôzne plastické operácie. Prečo to robia? Nie sú spokojné s tým, ako ich telo vyzerá a keď sa naskytne možnosť to zmeniť, idú za tým. Sú schopné utratiť milióny, len aby sa premenili v čosi, čo nie sú. Tým ale strácajú svoju jedinečnosť, svoju vlastnú identitu. Mnoho ľudí podľahne tlaku spoločnosti alebo sa snažia napodobniť druhých a pritom zabúdajú na seba. No keby sa každému prizreli bližšie a začali by sme podrobne všetkých po jednom analyzovať,dosplei by sme k záveru, že na každom jednom človeku sa nájde nejaká chybička, hoci len malá. Nikto nie je úplne dokonalý. Čo keby sme sa namiesto snaženia zmestiť sa do nejakých štandardov začali konečne vážiť svoje telo? Čo na tom, že má mnoho vrások alebo nejaké nepekné znamienka. Má ešte niekto navlas rovnaké? Okrem dvojičiek asi sotva.
Čo je skutočná krása? Raz sa učiteľka v škole pýtala žiakov, v akom veku je žena najkrajšia. Viacerí tipovali, že je to okolo sedemnástky až dvadsiatky. Iba jedno dievčatko sa prihlásilo a vraví. ,,Devaťdesiat“. Všetci boli zaskočení, a ona pokračovala: ,,Devaťdesiat rokov je ten vek, kedy je človek najkrajší. Máme doma prababku, nemá už ani zuby a skoro ani vlasy, ale je krásna. Nádherná. Pretože sa stále usmieva a je šťastná, rozdáva svoju lásku ďalej a tak ju množí okolo seba. Vidno, čo všetko už musela prežiť, no napriek tomu radostne kráča svetom a jediný jej úsmev rozžiari náladu každému, kto ju stretne. To preto je tak neskutočne krásna.“ Naozaj, okrem toho, že každý je svojím spôsobom krásny vďaka jedinečnosti, nádhera tiež vyžaruje z ľudí prostedníctvom radosti, ktorú ponúkajú ostatným. Krajším sa stávame láskou a nezištným milovaním druhých. Kto vie, čo je ozajstná láska, vie aj to, práve vtedy, keď sa celý život snažíme žiť v súlade s jej princípmi, dosiahneme istý stupeň nádhery – predovšetkým duše. To sa potom odrzkadlí na zovňajšku. Takže, vážení, nebojte sa prijať svoje telo také, aké je a snažte sa život prežiť s elánom a skutočnou radosťou vo svojom vnútri.